mam cita rozpravku

Kúp mi knihu

Neviem, ktorá hodina počas celého dňa je pre mamu na materskej dovolenke najťažšia. Kmitám po celý deň ako fretka a mám pocit, že sa deň podobá ako vajce vajcu.

 

Už som doma asi pridlho, no stále si opakujem, že každá jedna chvíľa s deťmi je pre mňa a môjho manžela nezabudnuteľná a musíme si ju vychutnať do posledného dychu. Ráno odniesť, teda už nie na rukách, ale odviezť Emku do škôlky, to je starosť Mateja. Zobúdzame sa všetci postupne. Dvojičky Matúš a Marek ma budia niekoľkokrát za noc, pochopiteľne, na striedačku, a Samko, ten si uprostred noci zmyslí, že sa chce hrať, nuž ho vezmeme k sebe do postelí a o bdenie máme do svitania postarané.
„Leni, prosím ťa, dnes nevládzem. Mal som toho v robote vyše hlavy.“
„Zato ja som si odskočila ku kaderníčke, kozmetičke, dala som si urobiť francúzsku manikúru a dve hodiny som strávila aj bez sódy bikarbóny vo fitku, čo?“ ohradila som sa. No jasné, Matej sa zase snaží vyzuť z večerného čítania rozprávok.

 

„Mamina nech mi číta,“ zakričí z detskej izbičky Emka. S manželom si vymeníme krátke pohľady.

„No vidíš, chce teba. Ja zle artikulujem a hlcem hlásky,“ uškrnie sa môj manžel, ktorého by som v tej chvíli najradšej poslala na logopédiu. Pokrútim hlavou a ukážem na drobcov.

„Ale ty ich prebalíš. A varujem ťa, cítiť až sem, že to bude praženica,“ varovala som Mateja.

„No tak dobre, ja idem čítať,“ manžel sa rýchlo premiestni do detskej izby, odkiaľ počujem Emku, ako jednostaj opakuje, „ešte, tato, ešte mi čítaj.“ Pridá sa k nej Samko, ktorému je úplne jedno, či má jeho ocko rečovú chybu, hlavná vec, že je pri ňom. A tak sama okúpem a nakŕmim Matúša a Mareka. Uložím ich do positeľok, a keď si chcem sadnúť s vyloženými nohami k televízii, aby som zachytila aspoň čo-to zo správ, z detskej ozbičky kričí Emka.

 

„A teraz ty, mamina! Ty mi poď čítať. Tato hovorí, že už nemá kladivky.“

„Hlasivky, Emka. Ale ocko ťa šaláti,“ vchádzam do detskej izbičky. Samko leží na zemi, na chrbte a vo vzduchu drží v rúčkach traktor. Vrčí a zdá sa, že jemu je to jedno. Hlavná vec, že ešte neprišielna neho rad, že ešte nemusí ísť do postieľky. Ale to trvá len okamih, kým na neho neupriem pohľad.

„Emuška, už ti ocko dnes veľa prečítal. Nechajte si niečo aj na zajtra.“

„Ešte jednu,“ vymodlí si Emka a ja striedam Mateja. Ten zdúchne tak rýchlo, ako sa len dá, do obývačky. Ale ja mu strčím Samka, aby naňho dohliadol, kým sa navečeria v kuchyni.

„Emka, ešte jednu rozprávku, a aj ty sa rýchlo napapáš, zajtra je tiež deň. Budeme čítať ďalšie rozprávky.“

„To bola kuááátka. Ešte jednu, maminka.“

„Ani jednu, ani dve. Už aj bež do kuchyne, zjedz obložený chlebík.“

 

„Zajtra nečítam, aj ani keby sa mala zväčšiť ozónová diera. Ty jej čítaš.“

„“Vieš, že by som s Emkou radšej staval lego ako čítal knižky.

„Maťo, vieš, že Emka nemá vzťah k legu, ale ku knižkám.“

„Už sme jej kúpili toľko knižiek, že ich o chvíľu môžeme predávať. Otvoriť si kníkupectvo.“

„Jasné, že je to ten najväčší darček, aký môžeš dieťaťu kúpiť, milý môj. A nezabudni, je marec. Mesiac knihy. Tak jej kúp knižku, tú najlepšiu a najkrajšiu, akú len v kníkupectve nájdeš. A nezabudni ani na Samka a pre Matúša a Mareka kúp knižky do vody.“

 

O pár dní, celá upachtená ako vždy od pondelka do nedele, ke%d som počula, ako sa ozval kľúčik v zámke dverí, sa mi uľavilo. Matej prišiel z práce.

„Kúpil si deťom knižky?“ spýtala som sa ho hneď medzi dverami. Uškrnul sa. Nezabudol.

 

„Tato, doniesol si mi niečo?“ Emka vyzrazila oproti Matejovi ako neriadená strela. Žmurkol na ňu a spod kabáta vytiahol knižky. Hneď tri. A k nim jej podal pero.

„A to je čo? Načo si jej kúpil to pero? Nejaké je divné. To je pero na baterky, či čo to má? Nabíjačku? A čo sú to za knižky?“ kládla som otázku za otázkou.

„Hovoriace knižky,“ usmial sa Matej, „a máme po starostiach. Leni, nemusíme sa hádať, kto z nás dvoch bude večer deťom čítať.“

Nechápala som. Matejovi deti dovolili vyzliecť sa a sadnúť si do obývačky. Okolo nôh sa mu obšmietal Samko, ktorý keď videl, čo má jeho tato, pustil mu na pravú nohu bager, na ľavú traktor a dožadoval sa pera. Emka oči vytriešťala a nebola schopná sa nadýchnuť.

 

„Pero ti číta rozprávku, moja zlatá.“ povedal Matej a veľavýznamne na mňa pozrel.

„To je čo?“

„Stačí len ďobnúť hrotom pera na ikonku a zvoliť úlohu pre pero. Číta samo. Teda nie to pero, ale mužský alebo ženský hlas. Paráda, čo?“

 

Bola to paráda. Hovoriace pero malo toľko funkcií, že som z toho bola labuť. Myslím si, že pre ženu na materskej dovolenke a pre tých, ktorí sú štepení proti technickým výdobytkom, je to čosi nepochopiteľné, ako ktosi čosi také dokáže vyrobiť., ale Emka si hovoriace knižky okamžite nielen obľúbila, ale ich aj vedela používať. A aj keď má Samko len niečo cez dva roky, ani on sa nenechal zahanbiť. Paradoxom však je, že odteraz sme sa s manželom nedohadovali, kto bude deťom čítať. Hovoriace knižky sme čítali všetci spolu.

 

 

Lebo na vzdelávaní nám záleží.

 

Napísala: Dana Hlavatá